Potrebujeme konflikty?

Často sa pýtame sami seba, čím sme prispeli k atmosfére napetia v rodině, vo vzťahu k partnerovi, alebo k děťom. Sťažujeme sa priateľom, že máme konflikty v rodině, či v práci. Obvykle vidíme viac príčin vonku – u druhých, ako u seba a je to pochopiteľné, pretože motívy našeho konania sú pred našim vnímaním často skryté a majú mnoho vrstiev, cez ktoré nevidíme.

Z vyššieho hľadiska - potreby rovnováhy vo všetkom a v snahe systému – či rodinného alebo širšieho - nastoliť rovnováhu, sme vždy i my zodpovední za konfliktné situácie vo svojom životě. Ale čím?

Jednou z možných odpovedí je, že konflikt okolo seba my sami potrebujeme. Že ho podnecujeme a svojim založením i vyvolávame, i keď sa toto tvrdenie može sposobiť pocit nevole a nesúhlasu: "Ja, že vyvolávam knflikt? Veď to on sa takto hrozne chová, ja som tak ochotná a dobrá ..." a podobne. Cítime pri tom správnosť vlastného konania a oprávnenosť z obviňovania druhých. Je to samozrejme príjemnejšie, ako sa pozerať do vlastného života a hľadať príčiny v sebe.

Nemusíme vnímať, či konflikt a napatie vyvolávame zámerne. Ale máme ho v sebe od narodenia zažitý, často ako jediný model chovania. Dostávame sa do konfliktu so sebou i s okolím. Ak konflikt poprieme a chceme byť stále "dobrí a milí" stávame sa pokrivení, nepravdiví k sebe i okoliu a slabí. To sú napríklad niektoré ženy - vždy milé a dobré, "vyschnuté", a pritom mladé, s mdlým úsmevom a bez iskry života v očiach. Popreli existenciu konfliktu a odovzdali sa v mene "dobra".

Keď sa - ako príklad - narodím do rodiny, v ktorej má moja matka problém s mojim otcom a majú konflikty, buď sa otvorene hádajú, alebo je ich agresivita skrytá, automaticky tento model ich chovania nasávam do seba. Nebudem vysvetľovať príčiny konfliktu rodičov, zameriam sa na možnosti ďalšieho vývoja.

Ak sú moji rodičia nespokojní s druhým partnerom, hľadajú náhradu. Niekoho, kto im chýbajúceho partnera nahradí – v emočnom sdieľaní i v osobnej podpore.  Ak tou náhradou nebude ich rodič alebo milenec- milenka, alebo vlastná tvorivosť, a pod., tak sa obrátia ku mne.

Najbližší vzťah má matka a dieťa a tak sa pozornosť mojej matky obracia ku mne – vyjadruje obdiv a radosť a pretože ju ako miminko naplňujem, ona ma "zbožňuje". Partner je vyradený z hry a matka má vo mne trvalú posilu. Napľňam jej emočný svet.

Dieťa nemá možnosť sa chovať ináč, ako mu dovoľuje rodinný systém – a ako rastiem, prehnaná pozornosť a nadšenie, ktoré mi matka vyjadruje vo mne vypestováva pocit veľkej doležitosti. Mala by som si hrať detské hry a objavovať svoj svet, ale na to nemám priestor,  cítim sa byť viac, než som, som pre svoju mamu oporou i potešením. Ak už na to mám rozum, stávam sa spojencom matky vo vyvolávaní sporov a súhlasím s každým matkiným obviňovaním vlastného otca. Začnem ju podporovať i v tom, aby sa s mojim otcom rozišli.

Vo vnútri však cítim , že moje chovanie nie je správne, že tam niečo nie je v poriadku, ale nerozumiem týmto tlakom. Neviem, že automaticky inklinujem k otcovi a že sa budem v dospelosti podvedomo chovať tak, ako obviňovaný a vytlačený otec, ale budem súčastne vyjadrovať súhlas s názormi matky – a je tu vo mne opať konflikt.

 Konflit mojich rodičov je modelom, ktorý si beriem do vlastného života a moja doležitosť daná prehnanou pozornosťou matky v detstve ma oprávňuje ku ktirizovaniu svojho vlastného partnera a k jednostrannému obviňovaniu, že on je zodpovedný za moju nepokojnosť – tak to predsa bolo i v mojej povodnej rodine.

Narodí sa nám s partnerom dieťa a od tohoto okamihu mám spojenca. Učím vlastné dieťa, že jeho otec je "špatný", lebo mi nevyplňuje to, čo potrebujem (dať sama sebe) a podporujem v dieťati vedomie, že konflikt – matka verzus otec, žena verzus muž - je v poriadku. Súčastne dávam dieťaťu prehnanú pozornosť, lebo neviem, kam inam ju zamerať a vlastné dieťa ma teší a naplňuje – rovnako, ako som ja naplňovala život mojej matke. Zdieľam s vlastným dieťaťom jeho svet, starám sa o neho s prehnanou starostlivosťou a teším sa z jeho života. Moj vlastný život nie je až tak radostný, dokonca som už v tak veľkom stereotype a schématizme, že sa to ani nedá nazvať život. Robím veci zo zvyku a cítim, že vo vnútri vyhasínam, čo ma opať vedie ktomu, aby som svoju pozornosť obrátila na život dieťaťa. Ak si nevšimnem tichého hlasu svojej duše, ktorá volá po naplnení, zaživa umieram a to sa prejaví i v zdraví i v telesnej a duševnej strnulosti.

Moje dieťa síce priveľká pozornosť enormne zaťažuje, ale zvykne si na ňu, ako na drogu a ak sa mu nedostáva, začne si o ňu pýtať. Často i tým, že vyvolá konflikt. Rovnako, ako som bola ja stredom života mojej matky, ono je tiež stredom mojho života a tejto priority sa nechce dobrovoľne vzdať. A ak by som si našla druhého partnera, budú o moju pozornost súperiť, ako dve deti.

A jeho život sa odohráva opeť v podobnom scenári.

 V praxi sa ukazuje, že niektoré ženy pri zistení, že by mali mať svoj vlastný život a že by nemali žiť život prostredníctvom vlastného dieťaťa a len starostlivosťou o neho a partnera, nevedia, čo sa tým myslí. Nemajú predstavu, ako to je - zaoberať sa sebou a starať sa o seba. Sú bezradné a boja sa toho. Nik im neukázal, ako sa to robí, ako sa starať o svoj život, keď toľko času venovali životu druhých. A može sa to týkať i žien zdánlivo vyrovnaných, emancipovaných, skvele oblečených, s hromadou známych okolo seba. Svoju potrebu naplnenia naplňujú v podobe nákupov v supermarketoch, alebo  značkového oblečenia, milensoch, či  utekajú samé pred sebou inam. Ak ich niektorá činnosť skutočne naplňuje, tak nie je náhradou v podobe drogy, ktorá má vyvolať pocit extázy a potom následného abstinentského syndrómu vyhorelosti.

Ak si však žena začne uvedomovať potrebu venovať pozornosť sebe, svojej duši a naplňeniu tvorivosťou a až potom primerane partnerovi a deťom, majú často jej deti na ňu spočiatku veľký hnev: "Ako si to vlastne može dovoliť?" Ich hnev je na mieste – berie im drogu prvoradosti a doležitosti a oni sa toho postu nemienia len tak vzdať. Budú ju všelijak skúšať a zisťovať, či tú starostlivosť o seba skutočne myslí vážne. 

Čo z uvedeného plynie?

Uvedomme si, že konflikt máme v sebe zakorenený, ako vzor, s ktorým sme sa narodili do tohoto sveta a že ak chceme žiť v harmónii s okolím a radostne v kruhu rodiny, priateľov a sveta, musíme si začať všímať, kde všade konflikt vedomo či nevedomky podnecujeme.  Koho proti komu štveme, koho kritizujeme, obviňujeme, s kým súhlasíme proti komu a kde sa zúčastňujeme intríg.  Ak tento sposob chovania chceme opustiť, lebo tušíme, že nám neprinesie kľud, tak by sme mali upustiť i od potreby pocitu vlastnej doležitosti, že vieme, ako sú veci správne, že musí byť po našom, že máme právo na kritiku, že poznáme príčiny a súvislosit a pod. Mali by sme sa začať venovať viac sami sebe – hľadaniu tých činností a aktivít, ktoré nás naplňujú, povznášajú a obohacujú náš život. Možno potom začneme intenzívnejšie vnímať  prítomný okamih, práve teraz a budeme mať menšiu potrebou premýšľať o tom, čo bude, či bolo a budeme vďační za všetko, čoho sa nám dostáva a za svoj život.

 

Tento článok venujem s hlbokou vďakou za život mojej mame a otcovi, bez ktorých by som nič nebola.

Ivana.

 

Nejbližší akce:

Rodinné konstelace

27.5.2018

10 - 18

Centrum Spontanea, Litomyšl

==================================================

Víte že,  vztahy a osobní spokojenost  souvisí s rodinným systémem - s rodiči, prarodiči a dalšími příbuznými?

Vaše původní rodina výrazně ovlivnila:

  jak moc jste spokojená(ý) se sebou, se svým životem

jak se daří vašim dětem

jak šťastné máte partnerství

kolik pozornosti jste schopni dávat sobě

jak silný máte pocit osobní stability

jak se vám daří v práci 

jak se vám daří  tvořit

 

kolik máte dobrých přátel

kolik máte peněz

jaké máte zdraví

do jaké míry jste úspěšný člověk

jak vycházíte sám se sebou

jak vycházíte s druhými

No, jakkoliv byla vaše původní rodina rozvrácená, nyní záleží jen na vás, co se svým životem uděláte.

Máte moc změnit svou přítomnost, budoucnost a harmonizovat i minulost rodinného systému, ze kterého jste vzešli.

Jste-li ochotni zlepšovat vztahy v rodině, dáváte svým dětem největší dar: nebudou už muset opakovat osudy předků a nést  vaše  i  jejich břemena.

 

Cesta domů...

RNDr. Ivana Jakubíková +420 602 262880